Doba, kedy si tvrdý metal na Slovensku musel vystačiť s debutom od GLADIATOR, je našťastie cca štvrťstoročie minulosťou, odvtedy sa scénou prehnali, prehrmeli a niekedy len bez zbytočného rozruchu prešli desiatky kvalitných spolkov so zaujímavou hudbou. Je pravda, že tu pomerne výrazne dominoval death metal a trvá to dodnes, hoci najsilnejšie obdobie zažil od roku 1995, cca pätnásť rokov mu to vydržalo. Dnes je ho menej, ale kvalita zostala, starí, čo ešte fungujú, vždy vedia učiť mladších a tí sa učiť chcú. Z iných žánrov sa slušne darí old school thrashoviciam, máme grind core, nie veľa, ale čo je, úroveň má, a podobne to platí pre black.

Ak by sme sa pozreli na nejaké atmosférickejšie, náladovejšie, nie vyslovene na nárez zamerané žánre, boli vždy skôr v menšine, ale na veci ako GALADRIEL, THALARION, USELESS SACRIFICE, BIZARRE OF BRUTALITY, starý PROTEST, INSEPULTUS si spomeniem bez toho, aby som lozil po internetoch, koniec – koncov tí prví sú stále aktívni. Pribúdajú alebo vracajú sa ďalší, aby som nechodil ďaleko, napríklad návratový album GLOOM je fajn. Za zhruba dve dekády teda vznikali hodnotné veci aj v revíre heavy/doom, doom/death až po gothic/doom a podobné fúzie, nie vždy sa im podaril výraznejší prelom, ale sú ľudia, čo na nich nezabudnú.

Padol tu názov THALARION, ak si pamätáte, boli z Topoľčian. Určite sú odtiaľ najznámejšou a „najväčšou“ kapelou, svojho druhu legendou, najprv možno priekopníci pohansky ladeného plus-mínus death metalu, potom vážna atmo/doom/death akvizícia u dánskych Mighty Music. Po nich vlastne ani nikto známejší, to platilo až donedávna. Pôsobili tam ešte black/deathmetaloví MORS OMNIA SOLVIT, a práve u nich ako pôvodne „bočák“ na zhmotňovanie pomalších, temnejších a náladovejších hudobných fantázií vznikol kedysi projekt, dnes skupina, debutujúca albumom, ktorý sa okamžite stáva ďalším klincom do husto pobitej rakvy tvrdenia „na Slovensku dobrý metal nie je!“ Dá sa povedať, že hoci sa tento žáner na Slovensku hrá/hral minimálne, zvládnutý je na úrovni svetového nadpriemeru.

SAMSARA od roku 2009 žijú v okúzlení štýlom, známym ako funeral doom metal. Nejdem tvrdiť, že z neho mám napočúvaných stovky zoskupení, ale keď sa to tak vezme, kedysi v jeho začiatkoch sa nedalo nenatrafiť obzvlášť na rôznych fínskych ťažkých melancholikov, napríklad na THERGOTHON. Tu vidíme, že tiež ide o hudbu, ktorá má korene ešte v 90. rokoch a v súčasnosti medzi hlavné scény patrí v prvom rade fínska a ruská. Nájdu sa tam zaujímavé veci, Fíni sú takí tradičnejší, smútia si v melancholických melódiách, u Rusov je zase viac rozorvanosti, psychedélie, možno až akéhosi nihilizmu. Kvalitné funeral doomové zoskupenia však vznikajú aj inde a SAMSARA je rozhodne kvalitný slovenský príspevok k scéne.

„When The Soul Leaves The Body“ je vyše 55 minút ťažkej, ťaživej, zdrvujúcej metalovej osudovosti a odovzdanosti v šiestich skladbách s priemernou dĺžkou niekde okolo desať minút, aj to vďaka tomu, že „It’s Close“ je len ani nie dvojminútová chladná, vlastne akustická vec so zlovestným šepotajúcim recitatívom. Ten zvyšok sú majestátne sa valiace pomalé metalové eposy, plné melancholických melódií, „sychravých“ nálad, bolestných žalospevov, ale aj drviacich hradieb tvrdých valivých riffov s orchestrálnym podfarbením. V každej skladbe sa plynule prechádza z nemilosrdného metalového valcovania do ľahkých, vzdušných poloakustických vyhrávok, a do toho všetkého smutné príbehy recituje bolestne zafarbený mužský vokál.

Ten tu ale nevládne, SAMSARA sú metal, a napriek všetkej atmosfére, náladám, melanchólii, obrazom smútku a osudovosti sú metal extrémny. A tak tu hlavnú úlohu hrá úžasne hlboký, nahalovaný a dosť zrozumiteľný growling, ktorý akoby burácal z nejakej hlbokej jaskyne, vedúcej rovno do podzemnej ríše a do svetov, ktoré sú živým zakázané. Podobný pocit som mal pri počúvaní prvého EP MY DYING BRIDE, alebo aj v časoch, keď som na kazetách točil nahrávky vtedy ohromujúcich a aj dnes skvelých DISSOLVING OF PRODIGY, ktorých smútok na rozdiel od topoľčianskych hrobárov niekedy zachádzal až skoro do plaču.

SAMSARA takmer ako blesk z jasného neba udreli s dokonale vyzretým funeral doomovým albumom, je tam vlastne všetko, čo tam byť má. Kvalitné skladby, mohutné riffy, slávnostné tempá, dokonale vybrúsená atmosféra, dobre zaranžované party gitár, bicích, basy i vokálov, a k nim symfonická „nadstavba“, ktorá sa tu na rozdiel od mnohých jej obdivovateľov zbytočne nehrnie do popredia, naopak umocňuje dojem z melódií a poslucháča ešte lepšie vťahuje do hudby. Naozaj mám pocit, že slovenskí fanúšikovia „pohrebného“ metalu teraz dostali nahrávku, ktorou sa môžu chváliť široko – ďaleko a určite by si ju mali zadovážiť. Dávam vysokú známku, dúfam, že ju kapela nabudúce obháji.